Prílet v poriadku. Kufor hneď ako druhý v poradí. Šofér taxíka čakal podľa dohody. Všetko zatiaľ super. Ale ono to raz muselo prísť.
Šofér bol naozaj veľmi milý. Pri otázke "Do you speak English" som dostala odpoveď "A little". Tak si vravím supér, nebudeme vedľa seba celou cestou len ticho sedieť. Na druhú otázku "How are you" spanikáril a netušil čo sa ho pýtam. Takže som potichu obdivovala nočné mesto, do ktorého sme prichádzali. A trochu nervózne sledovala jazdu tohoto pána. Ukázalo sa, že plnú čiaru na ceste vnímal ako hecovanie sa k tomu, aby predbehol iné auto v krutej zákrute, alebo prinajlepšom ako také odporúčanie. Po chvíli jazdy sme išli stredom dvojprúdovky, takže aj prerušovaná čiara sa ukázala ako odporúčanie.
Pondelok. Ráno prvýkrát cesta do práce. Že autobus ide, ale mal niekoľkominútové meškanie som zistila pri chôdzi na ďalšiu zastávku, keď okolo mňa prefičal. Že trolejbus, na ktorý som nasadla ide na opačný smer som zistila, keď sme prišli na konečnú zastávku a tá moja ohlásená nebola. Číslo trolejbusu správne, smer nesprávny. Už som vedela, že do práce to na 10.00 nestihnem. Takto sa robí prvý dojem na zamestnávateľa.
Cesta po práci na hotel. Ach, tak to je kapitola sama o sebe. Viete, ako sú v každom meste nebezpečné časti a netreba do nich ísť, keď nepoznáte jazyk a neviete sa nijako ubrániť? Tak to sa mi našťastie nestalo. Ale ocitnúť sa na na zastávke, ku ktorej nevedie zo žiadnej strany chodník a od zastávky na druhej strane (tiež bez chodníka) vás delia 4 pruhy cesty bez prechodu, tak to už áno. To sa mi teda stalo. A aby som nebola sama, tak na zastávke, na ktorej som vystúpila iba ja (náhoda?) som mala spoločnosť. A že aby bola historka už absolútne absurdná, tak to nemohlo byť inak, ako že mladý muž bol totálne na mol a on zjavne, tak ako ja, netušil ako sa tam dostal a kam má ísť. Prvý deň bol naozaj náročný, takže potom som sa aj zasmiala, keď mi došlo, čo znamenajú veľké tabule s nápisom "8-23" pri obchode, ktorý som hľadala, a kvôli ktorému som vlastne absolvovala tú komplikovanú jazdu autobusom. Nešlo o číslo budov, ako som si myslela, ale o otváracie hodiny. Simple :)
Utorok. Druhý deň v tomto novom svete. Cesta ráno MHD do práce, o kus lepšie ako v pondelok, ale stále nie ideálne. Smer správny, ale meškanie busov a trolejbusov stále v praxi. Cesta z práce domov? Ehm, ešte horšie ako deň predtým. Človek sa na chvíľu zamyslí a o pár sekúnd to už ľutuje, keď si uvedomí, že tú svoju zastávku má za chrbtom a nie je cesty späť. To som si vlastne uvedomila na tom obrovskom kruhovom objazde. A áno, teraz príde čas, kedy sa človek dostane do tej nebezpečnej časti mesta a dúfa, že rýchlo príde trolejbus alebo bus, ktorý ho odvezie naspäť. Nakoniec sa to podarilo, to polhodinové meškanie asi ani nemusím spomínať. Celá táto cesta mi trvala cca 1,5h, takže som dokonca prekonala pondelkový rekord.
Ešte som nespomenula prechody cez cestu. Dosť mi trvalo, kým som zistila čo z tých čiar na ceste je prechod. Na veľa miestach totiž nie je klasický prechod ako poznáme my, sú to len dve čiary náhodne pohodené na ceste. Najlepšie sa učí očumovaním ostatných, takže som zvolila túto taktiku a vyplatilo sa.
A prišla Streda. Ráno znova meškanie, musím to nejako už doladiť, lebo sa to takto nedá. Ale tá cesta naspäť. To akože za 20 minút sa dá dostať odomňa z práce k hotelu? Prečo som na to prišla až v stredu???
Som rada, že som tieto svoje postrehy spísala už teraz, pretože o pár dní by to už pravdepodobne neplatilo, keďže som našla dobré spoje a pomaly si začínam zvykať na tie nové veci a prispôsobovať sa. Aj keď vývesky spojov na zastávkach ma stále fascinujú.
Vitám vo Vilniuse.
Simply Adka
